Mala som pred pár dňami veľmi zaujímavú diskusiu o tom, ako môžem byť taká kritická voči ľudstvu, a zároveň robiť svoju prácu a všetky ďalšie veci, ktorým sa venujem. Tá otázka vlastne znela, prečo pomáham ľuďom, aby sa im darilo zlepšovať sa, ak neverím, že ľudstvo si zaslúži prežiť. (Áno, to s prežitím ľudstva si naozaj myslím.)
Tak som vysvetľovala, že som sa rozhodla robiť to, čo ma baví, pre ľudí, ktorí chcú svoj život žiť spokojne (čokoľvek ich spokojnosť obnáša) a aktívne hľadajú, ako si svoj život oni sami môžu zlepšovať.
Pretože
- ak môžem urobiť niečo, z čoho bude mať dobrý pocit (pridanú hodnotu, zlepšenie niečoho podstatného) hoci len jeden človek, urobím to,
- som presvedčená, že ak máme schopnosti, vedomosti, talenty, ktorými môžeme pomáhať, aj keď nemusíme, mali by sme to všetci robiť (kvôli dobrému pocitu, svedomiu, alebo aj pre vlastné PR, lebo aj to môže inšpirovať zase ďalších ľudí),
- hoci nemám deti, cítim zodpovednosť za to, aby mohli ďalšie generácie žiť spokojne a že je nezodpovedné, a vlastne aj nefér, presúvať všetko negatívne, čo už ľudstvo napáchalo na deti a ich deti a deti ich detí… (s akýmkoľvek argumentom),
- verím, že aj keď nedokážem zmeniť celý systém, postupným menením jeho prvkov môžu tie prvky zmeniť systém zvnútra (teória kritickej masy).
Úprimne, aj mňa samú táto sumarizácia, a že to tak vnímam naozaj z duše, prekvapila. Hneď potom mi pomohla rozhodnúť sa v jednej z aktivít, nad ktorou som váhala.
Uvedomila som si potom ešte jednu vec, ktorá je v tom celom pre mňa dôležitá – o tom, kde budem pomáhať, sa chcem rozhodnúť a čokoľvek to bude, nemôžem a ani nechcem to robiť na úkor niečoho iného. Lebo len tak to viem dať naplno a úprimne.
Včera ráno som v aute počula skladbu IMT Smile, ktorú citujem v názve a pripomenulo mi to spomínaný dialóg. Ten titul vlastne v jednej vete vysvetľuje, prečo to mám takto.
A ešte som rada, že podobne ako ja premýšľa minimálne jeden ďalší človek – Daniel Hevier, ktorý ten text napísal 😀