Naozaj počúvať

Dokázať naozaj počúvať je vzácne. A je škoda, ako málo naozaj počúvame, lebo práve načúvanie má potenciál zbližovať nás s inými ľuďmi, prehlbovať naše vzájomné porozumenie a nechať ľudí vo svojom okolí, aby sa cítili dôležití a porozumení. Keď nás niekto naozaj počúva a my si môžeme prerozprávať dôležité línie svojich myšlienok, častokrát si rýchlejšie utriedime rôzne uhly pohľadu a prídeme na niečo, čo je pre nás odpoveďou, ktorú sme potrebovali.

Je náročné naplno sa sústrediť na iného človeka a počúvať ho, lebo sme zvyknutí

  • myslieť na seba a riešiť si svoje témy ako prioritu,
  • chcieť poznať odpovede, a tak vlastne nepočúvame, len počkáme na prvý moment, kedy môžeme vstúpiť do diskusie a “byť múdri”, dávať nevyžiadané rady a hovoriť všeobecné “pravdy”,
  • súťažiť v tom, kto sa má horšie, alebo čo podobné sa stalo nám,
  • snažiť sa byť “efektívni” a robiť v diskusiách rôzne veci, o ktorých si myslíme, že by pomohli, aj keď majú častokrát úplne iný efekt.

Daň za to je, že v rozhovore nie sme plne prítomní, ani jedna strana sa v ňom necíti naozaj vypočutá a dôležitá a ten, kto sa potreboval porozprávať, to potrebuje ďalej, zatiaľ čo ten, kto mal počúvať, môže mať pocit sklamania z nevďačnosti toho prvého, alebo si vlastne ani nepamätá, o čom to bolo, nezažil pocit blízkosti a ani nemá z čoho mať pocit pridanej hodnoty.

Je pravda, že kvalitne komunikovať nás nikde neučia, vlastne si máme vystačiť s tým, že vieme hovoriť a myslieť. Pritom kvalita komunikácie ako nástroja na výmenu informácií a energie stojí na našej schopnosti počúvať. Keď zlepšujeme svoje počúvanie, zlepšujeme sa aj v tom, ako dokážeme rozvíjať a následne formulovať vlastné myšlienky. Lepšie si uvedomujeme, ako komunikovať s ohľadom na podstatu témy a potreby konkrétnej diskusie.

Pre dobré počúvanie je kľúčovým predpokladom zaujímať sa o druhého človeka. Nielen zamerať sa na tému, o ktorej hovorí, nie riešiť náš pocit, ani riešiť pôvod “problému”, kvôli ktorému z nejakej situácie vznikla téma. Jednoducho sa zaujímať o to, čo ten druhý porežíva, k čomu je pre neho dôležité sa v rozhovore dostať a čo potrebuje na to, aby sa k tomu dostal. Úprimne tam byť pre druhého človeka, aby si on mohol povedať, na čo sa chce sústrediť, aby sa na konci rozhovoru cítil lepšie.

Druhým predpokladom je kladenie otázok a podporovanie premýšľania. Posúvajúce otázky vyplývajú zo spomínaného záujmu o druhého človeka. Nie z našej potreby vytvoriť si priestor na svoj uhol pohľadu, múdre rady, alebo vyriešenie vlastného problému. Áno, otázky predlžujú čas rozhovoru, no ak nás zaujíma človek, s ktorým sa rozprávame, ten čas mu väčšinou radi venujeme. Najmä, ak vo výsledku nielen umožníme, aby sa cítil vypočutý, ale zároveň tým posilníme vzájomný vzťah. A niekedy, ak takto budeme počúvať a pýtať sa aj ľudí, s ktorými nemáme vzťah, len sme ich niekde stretli, môžeme s nimi stráviť príjemný čas a cítiť sa na konci rozhovoru až prekvapivo príjemne, hoci sme nič nevyriešili, len sme tam, v tom rozhovore, boli a prejavovali sme záujem.

Naozaj počúvať je výživné pre obe zúčastnené strany. A počúvanie máme k dispozícii vždy a v každej situácii, či ide o našich blízkych, kolegov, priateľov, alebo aj neznámych. Stačí, aby sme si ho začali uvedomovať a je veľká šanca, že potom si ho budeme aj užívať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

WC Captcha − 1 = 2