V časoch môjho single statusu mi mnohí zadaní závideli moju nezávislosť. Prednostne tí, ktorí už boli zadaní, zasnúbení, ženatí či vydaté už nejaký ten piatok a ich ružové okuliare zapadli prachom v poličke. Ich trefné poznámky gradovali hlavne v časoch miernej alebo silnejšej nespokojnosti s ich polovičkou. A mňa teda časom poriadne vytáčali.

Môj single status sa už nepočítal na mesiace, ale na roky. Dosť dlhá doba na to, aby som si ho užila, odplakala, rezignovala, opäť užila a opäť rezignovala. Zopár nádejných aj beznádejných rande som, samozrejme, absolvovala (paradoxne sa ich frekvencia zvyšovala v čase mojej rezignácie). Ale žiadna „za srdce ma chytajúca“ mužská postavička sa neobjavovala. K pohode a zdravému sebavedomiu „prispievala“ aj generácia rodičov a starých rodičov, ktorí miestami vtipne naznačovali svoje pochybnosti o mojom fyzickom a mentálnom zdraví.

Časom sa udiali v mojom živote zmeny a ja som pochopila dôležitú vec. Nie je potrebné čakať na niekoho, kto ma urobí šťastnou, lebo to môžem urobiť iba sama. A dokonca musím.

A tak som začala randiť sama so sebou.

Prechádzka parkom, dobrá večera, pohár vína, obľúbená zmrzlina na lavičke, večer s knihou pri sviečke, voňavá kávička v obľúbenej kaviarni. A mnohé iné. Našla som veľa spôsobov, ako si vyčarovať krásne chvíle pre seba samú. Samozrejme, že mi v mnohých prípadoch prišlo na um, aké by to bolo, zdieľať to vo dvojici. Ale už to neboli zarmucujúce myšlienky. Tešilo ma, že si tú chvíľku viem vychutnať naplno aj sama.
Už nie som single. A vo dvojici majú veci iné čaro. Ale aj tak si rada uchmatnem svoju chvíľku na moje vlastné rande. A teší ma, že tá chvíľa stále teší 🙂