Mala som teraz v priebehu pár dní dve diskusie s kamarátkami, ktoré vo mne zanechali pocit vnútorného nepokoja. Nie kvôli nim samotným, ale kontrastom v prístupe k iným ľuďom, ktorý som si uvedomila až neskôr.

V jednom prípade sa kamarátka sťažovala na blízkych, ktorí jej neponúkli pomoc, akú si predstavovala a v druhom šlo o nespokojnosť, lebo partner argumentuje, že aktuálnu situáciu v práci chce zvládnuť sám, hoci kamarátka už zapojila do riešenia jeho situácie polovicu rodiny.

Ja som sa potom večer pri venčení pristihla pri myšlienke, že som sa s nimi mala stretnúť naraz a nechať ich porozprávať sa o svojich očakávaniach na iných ľudí – jedna pomoc vyžaduje, druhá ju vnucuje.

Nemáme moc, a ani právo, chcieť, aby iní urobili niečo, čo od nich očakávame my, ale oni sami to tak necítia. Ak to aj tak chceme skúšať, skĺzneme do výčitiek, citového vydierania alebo do manipulácie. Ani jedno z toho podľa mňa nie je fér, vlastne tým ukazujeme, že si tých iných ľudí nevážime a nedôverujeme ich schopnostiam a úsudku, ak ich potrebujeme k  riešeniu „doviesť“, ak by ho sami za riešenie považovali, stačila predsa otvorená diskusia.

Pre mňa to bola zaujímavá lekcia, keďže som prirodzene orientovaná na pomáhanie a dlho som sa učila, že páchať dobro nie je zdravé a vôbec to neposilňuje vzťahy. No táto skúsenosť mi pripomenula aj situácie, keď som sa spoliehala na iných ľudí, ktorí mi podporu ponúkli, a nakoniec som bola frustrovaná, že ich predstava pomoci bola výmenným obchodom a ja som sa mala stať zaviazaným dlžníkom, ktorý sa na bližšie neurčené obdobie bude prispôsobovať.

Nakoniec som sa naučila dávať ruky preč od ľudí, ktorí sa tvária ako obete, aj od zištných záchrancov.

Lebo ak ide o dospelých a svojprávnych ľudí, zachrániť môžeme každý len sám seba a ak niekto pomoc potrebuje, má o ňu zrozumiteľne požiadať.