Sledovala som včera večer pána v pokladni, kým som čakala v rade na zaplatenie. Starostlivo presúval jednotlivé položky nákupu mladého muža predo mnou. Každú vzal, načítal kód a položil vedľa ostatných. Mladík si veci odkladal do batoha a evidentne mal systém od ťažkých po ľahké. Keď nablokovaný tovar zabral všetku plochu, kam ho pán v pokladni pre zákazníka ukladal, zastavil.

Vtedy som si uvedomila, prečo je mi sympatický. Hoci mali asi polhodiny do zatvorenia, nemračil sa, nehádzal nákup zákazníkovi na kopu, netváril sa, že ho vlastne svojou prítomnosťou obťažujeme. Rešpektoval človeka na druhej strane pultu. Keď doblokoval a oznámil sumu, mladý muž povedal, že chce zaplatiť kartou, pán pokladník poprosil, aby ju vložil do terminálu. Áno, použil slovo „poprosím“. A ja som sa začala usmievať.

Keď potom ešte podal zákazníkovi blok a počkal, kým si ho od neho z ruky vezme, došlo mi, že tento pán sa rozhodol mať jednoducho príjemný deň.

A možno sa rozhodol, že chce mať pekný život a každý jeho deň je odvtedy príjemný.

Jeho prístup som sledovala ešte chvíľu pri mojom nákupe a keď som mu po zaplatení zaželala pekný večer, odzdravil ma s úsmevom. Až dnes ráno mi to celé „docvaklo“

Každý má šancu žiť, ako sám chce.

Akokoľvek logicky to znie, je za tým pre mňa oveľa hlbší význam. Samozrejme, ako dospelí máme svoje životy v rukách, riadime si ich a rozhodujeme sa, každý za seba.

No až keď sa vedome rozhodneme, aký život pre seba chceme a začneme si ho taký tvoriť, možeme žiť spokojne a pre nás zmysluplne. Vďaka tomu dokážeme ovplyvňovať, čo do svojho života pustíme a čo nie, čo pre seba začneme vyhľadávať, v čom vnímame hodnotu a chceme sa tomu venovať, hoci to nebude za veľa peňazí, a tiež, akými aktivitami a s akými ľuďmi chceme tráviť čas.

Potom sa ľudia okolo nás pýtajú, čím to je, že vyzeráme tak spokojne a čo sa stalo, že sa usmievame. A naši blízki sa tešia, lebo vidia, že je nám dobre 🙂