Riešili sme doma naše bývanie. Zamýšľali sme sa nad tým, kam sa ďalej posunúť, čo bude výhodnejšie, efektívnejšie. Do procesu rozhodovania vstupovalo množstvo faktorov. Priala som si vešteckú guľu, aby som sa vedela správne rozhodnúť. Celé to obdobie bolo pre mňa veľmi únavné a nepohodlné.

A tak som „veľmi pohodlne“ spadla do kolotoča hnevu na človeka, ktorý bol za nekomfort situácie čiastočne zodpovedný a tiež sebaľútosti, prečo sa toto deje práve mne.

A vtedy mi môj múdry muž poslal príbeh z knihy Cesta pokojného bojovníka od Dana Millmana. Ten mi pomohol nad situáciou získať nadhľad, otvoriť sa novej výzve a dokonca sa mi objavili aj pocity tešenia sa na novú situáciu.

Možno bude aj pre vás inšpiráciou.

“Pred mnohými rokmi žil jeden starý farmár, ktorý mal jediného syna a starého koňa. Jedného dňa sa však kôň dostal z ohrady a utiekol do hôr.  „Čože? Ušiel ti kôň?“ pýtali sa susedia. „To je ale smola!”„Smola alebo šťastie? Ktohovie.“ Odvetil starý muž.

O týždeň neskôr sa kôň vrátil do ohrady, aby sa napil a nejedol. A priviedol so sebou aj stádo dvanástich divokých koní. Farmárov syn to uvidel a rýchlo utekal zavrieť ohradu. Keď sa to susedia dopočuli, nemohli tomu uveriť. Okamžite svojmu susedovi gratulovali: „Trinásť koni?! To je neuveriteľné! Ty máš ale šťastie!“ Ale starý farmár len opäť zopakoval: „Šťastie alebo smola? To nikdy neviete.“

O niekoľko dní na to sa farmárov syn rozhodol, že divoké kone skrotí a pokúsil sa osedlať jedného z nich. Ako však vysadal na jeho chrbát, kôň ho nešťastne zhodil. Mladý farmár  spadol a zlomil si  nohu.

Ešte v ten večer sa susedia ponáhľali k farmárovi, aby ho poľutovali a povedali mu: „To je ale obrovská smola!“ Ale múdry starček znova len povedal: „Smola či šťastie? Ktovie?“  A mal pravdu. O niekoľko dní všetkých mladých zdravých mužov odviedli bojovať vo vojne. Z nej sa už mnohí k svojim rodinám nevrátili. Farmárov syn sa vďaka svojej zlomenej nohe zachránil a zostal so svojím otcom.

Bola to teda smola alebo šťastie? Ktovie.”