Sila úsmevu

Zaparkovala som auto a kráčala som ku kaviarni. Vybehla som iba tak v mikine, lebo slniečko už sa vyškieralo a mala som to na skok. A to nebol teda úplne najlepší nápad, lebo panelák som obchádzala aj tienistou stranou a fúkal studený vietor. Zjavne som ale nebola sama, čo sa rozhodla, že si vybehne len tak naľahko. Cez parkovisko hopsajúc prechádzal asi 40-ročný muž a niečo si potichu vravel sám pre seba. Nemohla som sa ubrániť smiechu, lebo to ako hopkal striedavo na jednej a druhej nohe v kombinácii s jeho vekom a výškou, pôsobilo fakt smiešne. Obzrel sa a zachytil ako sa usmievam. Obzrel sa ešte raz, aby sa uistil, že môj úsmev patrí jemu a venoval mi milý, skoro ospravedlňujúci, úškrn naspäť s komentárom, že mu je zima. „Veď aj mne,“ zareagovala som hneď, aby mu bolo jasné, na čom sa tak zabávam 🙂 Potom mi venoval ešte jeden úsmev cez presklenú stenu reštaurácie.

Ďalšie ráno som stála na zastávke autobusu a videla som, ako na ňu dobieha otecko s asi 7-ročným synom, ktorého v pravidelných intervaloch povzbudzoval k behu, akoby trénovali na nejaký maratón. Veď on to aj bol ich malý maratón, ktorého cieľom bol blížiaci sa červený autobus. Ako tak dobehli k cieľu, neubránila som sa úsmevu a pochvale ich oboch, ako to čarovne stihli. Otecko pozrel na drobca s komentárom „Ako by to bolo, že by sme nedobehli,“ a opätoval mi úsmev. A chlapec hrdo nastúpil po boku svojho ocka do autobusu a z prvého radu sedadiel mi zakýval a poslal ďalší, trochu viac štrbavý, úsmev.

A mne zase tak došlo, že som v oboch situáciách začala konverzáciu iba jednoduchým úsmevom a obe sa zmenili v síce krátke, ale príjemné rozhovory a spravili tak moje rána výnimočnými.

Úsmev má úžasnú energiu. Usmievajte sa, kým máte zuby 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

+ 63 = 69