Adam Grant napísal pred pár rokmi knihu Give and take, kde sa zameral na dva prístupy – ľudí, ktorí prirodzene viac dávajú (givers) a ľudí, ktorí viac berú (takers). A že “dávači” sú v živote a vo svojich vzťahoch šťastnejší.

Princíp prijímania a odovzdávania platí všade okolo nás. Aj príroda si berie v zime oddych, aby mohla potom rozkvitnúť a dávať život, rastliny potrebujú pôdu a svetlo, berú si a vlahu, aby potom mohli dávať úrodu. Každý nový život si najprv vezme čas a výživu, kým sa zrodí a začne niečo prinášať. Pre rovnováhu, ktorá je predpokladom pre existenciu, je dávanie a branie nevyhnutnosťou.

Vždy mi pri tomto koncepte napadne definícia životaschopných a hodnotných (nielen romantických) vzťahov dospelých ľudí, ktorá mne dáva najväčší zmysel – že fukčné môžu byť len tie, kde je dávanie a branie z dlhodobého pohľadu v rovnováhe. Môžeme mať zlé obdobie a chvíľu čerpať od toho druhého, ale keď bude mať zlé obdobie on, máme byť pripravení vzťah aj toho druhého potiahnuť. Lebo len tak dostáva vzťah aj jeho rôzne časti výživu a ľudia môžu spolu rásť a vzťahy sa vyvíjať.

Patrí sem aj kvalita toho, čo dávame a čo si berieme. Že v tom, čo ponúkame a úprimne dávame zohľadňujeme potreby a záujmy toho druhého, nielen tie vlastné. Tak môžeme dostávať naspať zase niečo, čo potrebujeme a chceme my. Že nás ten druhý zaujíma ako komplexná bytosť, celý človek so svojimi myšlienkami, prežívaním, emóciami a skúsenosťami, nielen časť, ktorá je pre nás atraktívna alebo inšpiratívna.