Je mi celkom jedno, či chce moja kamarátka oranžové svadobné šaty, alebo si k raňajkám pravidelne dáva pohár vína. Ale ak mi pri stretnutí povie, že vyzerám unaveno, začnem nad tým premýšľať. V najlepšom prípade je výsledkom záver, že sa cítim dobre, takže si to nebudem pripúšťať. Alebo uznám, že som unavená, takže to je v poriadku.

No niekedy, ak si to neuvedomím včas, sa začnem cítiť dotknuto… Chcela mi tým povedať, že vyzerám zle? Alebo ma „iba“ zhodnotila, lebo si myslí, že ma môže hodnotiť? Prípadne mi práve povedala, že vyzerám horšie, ako sa ona cíti? Čokoľvek z toho je cesta k pocitu nespokojnosti.

A pritom stačí iba si uvedomiť, že názory iných ľudí patria im a s mojimi pocitmi nemajú nič spoločné, hoci sú o mne.

Akýkoľvek je dôvod, aby mi ostatní hovorili svoj názor na mňa, ja sa môžem rozhodnúť, či tomu názoru dám váhu, alebo nie. A tiež, či nechám pocity z názorov iných ľudí ovplyvnovať vzťahy s týmito ľuďmi.