Je normálne snažiť sa vyhnúť neúspechu. No vďaka zlyhaniam a neúspechom sa vždy naučíme viac (o sebe, o svete, o úspechu), ako keď sa budeme držať len v bezpečí. Lebo bezpečie je síce fajn, ale obmedzuje. Ak zostávame len vo svojej komfortnej zóne, stagnujeme.

Báť sa zlyhať znamená, že nie sme pripravení žiť naplno, že sme si nevypestovali odolnosť a otvorenosť. Schopnosť vidieť v neúspechu príležitosť naučiť sa niečo nové sa dá naučiť. Keď porozumieme tomu, ako nás snaha nezlyhávať obmedzuje v raste a limituje náš potenciál a aké benefity má naopak otvorenosť novým situáciám a možnému neúspechu, môžeme sami u seba aktívne meniť svoje “nastavenie”. Dovoliť si vedome zlyhať a manažovať svoje skúsenosti s cieľom učiť sa nám otvára nové úrovne učenia, vnímania situácií a získavania kompetencií a sebaistoty.

Ak sa naučíme brať zlyhanie ako možnosť pozrieť sa na veci z nového uhla pohľadu, získať nové vedomosti o veciach aj o sebe, využívať každý pocit nespokojnosti pre svoj rast, z nás robí odolnejších, schopnejších, a zároveň aj ohľaduplnejších a empatickejších ľudí.

Lebo na ceste k úspechu je neúspech prirodzenou súčasťou.

Výborne túto tému už celkom dávno spracovala Carol Dweck v knihe Mindset.

A dnes som práve počúvala zaujímavý podcast, kde Jennifer Cohen (autorka tiež veľmi zaujímavej knihy Bigger, Better, Bolder) zaujímavo hovorí aj o programe Fail na M.I.T., ktorý sa rozhodli vytvoriť pre svojich štúdentov, lebo ich absolventi boli tak presvedčení o svojom predurčení na úspech, že pri prvom neúspechu boli takí bezradní, že mnoho z nich spáchalo samovraždu. Aj napriek všetkým talentom a intelektu nedokázali spracovať pocit, že zlyhali. Link na podcast, časť o M.I.T. od 26.20