Modlitba

Bola som pozvaná k spoločnej večernej modlitbe. Aj napriek tomu, že mi to nie je cudzia aktivita, zostala som v rozpakoch. Predsa len, bežne ide o moju intímnu výpoveď, rozhovor, ktorý vediem podľa vlastného scenára, väčšinou určeného podľa nálady, okolností dňa, miesta a času. S miernymi rozpakmi som prijala pozvanie a ticho sa usadila v izbe v prítmí nočnej lampy.

S údivom a dojatím som sledovala ako najmladší člen spoločenstva hrajúc sa s plyšovým snehuliakom poďakoval za vláčiky, sestričku a jedlíčko.  Starší členovia poďakovali za ich dary, za to, čo dalo hodnotu ich dňu a tých, ktorí ich deň obohatili.

A tak som so slzami na kraji a tichým hlasom poďakovala aj ja za rodinu, za psíka, ktorý urobil ten deň pre mňa výnimočným, za zdravie mojej rodiny, aj za to, že som mohla byť v ten deň súčasťou hry s vláčikmi. A v snahe nerozplakať sa, som už iba v duchu poďakovala aj za nich, že ma pozvali do svojho sveta modlitby.

Bola som súčasťou silného momentu, ktorý mi ukázal, že vypovedať svetu, Bohu alebo svojim blízkym, za čo konkrétne sme vďační, má zvláštnu silu. Dalo mi to nový rozmer uvedomenia si darov, ktoré mám a prehĺbenia pokory k životu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

86 − 81 =