Aj vďaka tomu, že sa učím koučovať, vnímam oveľa viac hodnotu otázok. Uvedomujem si, ako je mi príjemne, keď sa ľudia v mojom okolí pýtajú na to aké mám dni, na to ako sa mi darí alebo na veci, ktorým sa venujem. Vnímam to ako úprimný záujem a teší ma. Uvedomujem si tiež, ako sa moje rozhovory posúvajú úplne iným smerom, keď sa viac pýtam a namiesto rád a odporúčaní, kladiem viac otázok. Môžem tak byť bližšie k téme aj k osobe, s ktorou hovorím.

Ešte stále sa mi ale stáva, že sa snažím ľuďom akoby dopĺňať ich vety a dopovedať slová za nich, prípadne urobiť krátky sumár, či záver z ich výroku. A oni potom  v snahe vysvetliť alebo upresniť mi tému reagujú: „Nemyslím tým úplne toto.“ „Nie, chcel som tým povedať iba…“? A mne vtedy dochádza, že som niečo uzatvorila skôr ako som zistila dostatok informácií. Učím sa tieto momenty vnímať, aby som mohla svoju komunikáciu s okolím posúvať viac do hĺbky, k hodnotným témam a obsahom.

Majstrovstvo kladenia otázok ovládajú deti. Generujú obrovské množstvo otázok, chcú vedieť, čo sú veci okolo nich, ako fungujú, prečo tak fungujú. Ich zvedavosť nepozná hranice. A tak si hovorím, že je možno fajn sa od nich v tomto smere učiť, lebo keď sa pýtame, veľa sa dozvieme. A keď sa veľa dozvieme, sme schopní lepšie porozumieť. A možno v nádväznosti na to aj menej súdiť.

A ako to máte vy s pýtaním sa? 🙂