Racionálne všetci vieme, že nedokážeme zvládnuť všetko a je normálne, že na niektoré veci potrebujeme spájať svoje sily s inými ľuďmi, aby sme dosahovali výsledky, úspech, zlepšenie.

Pre niektorých ľudí je už predstava toho, že majú požiadať o pomoc, stresujúca, alebo až neprijateľná. Zdá sa im, že tým prejavia slabosť, alebo sa sami stanú slabými v situácii, kedy je to pre nich ohrozujúce. Akoby to, že požiadame o pomoc, ohrozovalo všetko, na čom sme doteraz pracovali a kým sme sa stali. Akoby zdanie našej dokonalosti v očiach ľudí, na ktorých chceme zapôsobiť, bolo tým najväčším, čo sme dosiahli a za každú cenu si to chceme udržať. Alebo si chceme udržať zdanie sily vo vlastných očiach, lebo keby sme už neboli silní, tak sme zo seba sklamaní…

Pritom vieme, že tým len hráme hru na schovávačku, aby sme sa my sami nemuseli pozrieť na vlastnú nedokonalosť. Aj keď vieme, že dokonalí ľudia neexistujú, vieme, že iným s ľahkosťou “prepáčime” ich slabé stránky a sme ochotní im pomáhať, aj tak je snaha o udržanie ilúzie dokonalosti silnejšia ako my.

Pritom je celkom jednoduché dovoliť si priznať si svoje slabé stránky, pozrieť sa na svoju “nedokonalosť” a začať ju odkrývať aj svetu okolo. Pomaly. Bezpečne. Krok za krokom a do miery, ktorá je pre nás aktuálne zvládnuteľná. Tým, že ukážeme svoje malé slabé miesta niekomu blízkemu, posilňujeme svoje seba-prijatie, lebo vidíme, že prijatie od blízkeho človeka sa nijako nezmenilo. Získavame tým nové odhodlanie byť sami sebou. Posilňujeme tým aj vzťahy, na ktorých nám záleží. Získavame čas a energiu, ktoré by sme pôvodne venovali zvládnutie niečoho, čo bolo väčšie ako my. A prichádza ľahkosť, lebo už nie sme na veci sami.