Chodím na úžasnú fyzioterapiu, pri a po každom stretnutí cítim, ako mi prospieva. Dokonca som poslušne začala každý deň aj doma robiť odporúčané ‚cvičenie‘. Všetko bolo skvelé, až kým neprišiel pokyn, aby som uvoľnila chodidlá, členky, lýtka a kolená. V stoji.

Hlava hneď začala protestovať, že tým predsa stratím rovnováhu. Moja terapeutka ma upokojovala, že rovnováhu práve získam, ak sa uvoľním, lebo to, čo mám zatiaľ, je skôr kŕčovitá zaťatosť. Tak som skúšala. A fungovalo to. O chvíľu som cítila, ako sa mi uvoľnil celý chrbát, krk aj ramená. (Chodím tam kvôli pokazenému ramenu a boľavému chrbátu.)

V momente, ako som zacítila ten nový stav rovnováhy vďaka uvoľneniu mi došlo, že to bola snaha o istotu cez kontrolu. Presne, ako som to robila aj v živote. A že pružnosť a balans sú o niečom inom, že k nim kontrolu vôbec netreba. Lebo kontrolovanie vecí, okolností, ľudí, a situácií je namáhavé – potrebujeme sústrediť pozornosť na niečo, čo vlastne nedokážeme ovládať. Dáva nám to ilúziu pripravenosti, ale berie nám to pôžitok z uvoľnenosti. Keď sa sústredíme na to, aby sme dokázali najlepšie zareagovať, nemáme kapacitu užívať si jednoduché radosti z toho, že máme pekný deň, alebo že svieti slnko, alebo že úžasne prší.

Od tohto uvedomenia to bol len krok k ďalšiemu. Nechať veci, situácie a ľudí byť jednoducho tým a kým sú, nesnažiť sa ich meniť a prispôsobovať našim očakávaniam. To je presne to, čo dá našim dňom slobodu a ľahkosť. A dávame tým slobodu aj sebe – môžeme byť autentickí a tešiť sa z vecí, ako prichádzajú.

Áno, súčasťou tohto cvičenia je aj uvoľnenie strachu z toho, že nezareagujeme ‚správne‘, že nás potom ľudia nemusia mať radi, alebo že niečo nezvládneme.

No keď sa nad tým zamyslíte, akú hodnotu má reagovať ‚správne‘, hoci to tak necítite? Akú dôveru máte vo vzťahy s ľuďmi, ktorí vás majú radi vďaka tomu, že na nich hráte niečo, o čom predpokladáte, že vám zabezpečí ich sympatie? Alebo čo sa vlastne stane, ak niečo nezvládnete?

A ako sa vám páči druhá strana a možnosť, že ste sami sebou a užívate si to?

Niekedy stačí pustiť našu vlastnú predstavu o sebe (upravenú podľa očakávaní okolia) a prestať sa snažiť napĺňať ju. A pohľadať, akí naozaj sme.