Pristihla som sa pred pár dňami počas telefonátu s kamarátkou, že začínam byť rozčúlená, pretože počúvam štvrtýkrát rovnaké sťažovanie na niekoho iného. Hneď, ako som si to uvedomila, ukľudnila som sa, pretože ju mám rada. No zároveň som na rovinu priznala, že už neviem, ako inak mám vyjadriť svoj názor, že chcieť meniť iných ľudí a podmieňovať tým vlastnú spokojnosť nevedie nikam.

Hneď mi napadla moja posledná situácia, v ktorej som sa poddala nespokojnosti s tým, že ľudia okolo nerobia to, čo by som ja práve uvítala. Živo si pamätám výbuch sebaľútosti, ktorý nasledoval a ktorý ma v tom momente nikam neposunul, iba som sa viac cítila ako klbko nespokojnosti.

No uvedomila som si vďaka tomu, že ak chcem byť spokojná, potrebujem sa o seba starať. Potiaľto som to vedela už dávno a nebyť spomínanej situácie, keď som sa poľutovala, asi by mi to stačilo. No keď som začala hľadať riešenia, ako sama sebe zabezpečiť, že sa podobná situácia nezopakuje, uvedomila som si ešte dve veci:

1. Chcem to kvôli sebe, hoci tí iní ľudia v tom boli dôležití a mrzelo ma, že moja nespokojnosť v tej situácii ovplyvnila aj ich. No zároveň akékoľvek riešenia, na ktoré som (aspoň zatiaľ) prišla, ak boli orientované na to, aby oni boli spokojní, vždy to končilo mojou väčšou nespokojnosťou a pocitom, že sa obetujem. Zatiaľ čo všetky možnosti, ktoré vychádzajú z toho, že to chcem mať pohodové pre seba, sú pre mňa udržateľné, viem ich s úsmevom aplikovať kedykoľvek a ako bonus majú pozitívny dopad aj na ľudí okolo mňa.
2. Akákoľvek negatívna je (alebo sa zdá byť) situácia, v ktorej práve som, zamerať sa na pozitíva môže iba pomôcť. Nemusia to byť pozitíva nasilu vytiahnuté z tej konkrétnej situácie. Môžu byť „prenesené“ z niečoho iného, z plánovaných aktivít, z pripomenutia si človeka, ktorého milujeme, z pocitu naplnenia vďaka stretnutiu, ktoré nás potešilo, alebo aj z čierneho humoru.

Je veľký rozdiel v tom, ako sa cítime keď niečo „musíme“, keď máme pocit, že sa obetujeme a keď to robíme, lebo si to chceme užiť, baví nás to, tešíme sa pritom.

Pretože sme racionálne bytosti, dokážeme jeden aj druhý smer podporovať a zintenzívňovať, ale aj vedome meniť. Jediné, čo na to potrebujeme, je upriamenie pozornosti – ak sa zameriame na to, že chceme byť spokojní, dokážeme to, lebo každý za seba vieme, ako naša spokojnosť vyzerá. A  potom dokážeme aj otáčať situácie, v ktorých nie sme spokojní, keď si tú nespokojnosť uvedomíme.

Vždy máme na výber, či sa zameriame na tieň, alebo na svetlo. Môžeme byť klbkom nespokojnosti, alebo usmiatymi spokojnými ľuďmi 🙂

 

K tomuto premýšľaniu ma inšpirovala aj kniha The Subtle Art of Not Giving a F*ck od Marka Mansona.