Dnes som viedla opäť debatu o tom, ako je spoločnosťou vnímané, keď ľudia vyhľadajú pomoc odborníkov na duševné zdravie a osobnostný rozvoj. Plná emócií a rozhorčenia som sa snažila druhú stranu presvedčiť, že nie je možné, aby si niekto myslel, že sa za to treba hanbiť, prípadne sa na daného človeka díval ako na slabšieho alebo menejcenného. A potom mi došlo, že to bohužiaľ možné je. Že aj napriek tomu, ako veľmi veľa odborníkov je dostupných, ako veľa literatúry je napísanej a ako veľa psychologických tém sa diskutuje, návšteva psychológa, kouča, či terapeuta je v mnohých prípadoch vnímaná aj medzi vzdelanými a inteligentnými ľuďmi ako prehra či zlyhanie.

Pre mňa je to ale naopak. Pre mňa sú všetci, ktorí sa vydávajú na cestu za svojim lepším, kvalitnejším , hodnotnejším, či spokojnejším životom, hrdinovia. A je úplne jedno, či vyhľadajú psychiatra, kouča alebo farára. Majú môj obdiv, pretože dokážu sami pred sebou priznať, že niečo chcú inak, že potrebujú pomoc, že sa vystavia ťažkým chvíľam, často aj boľavým momentom. Postavia si pred seba zrkadlo, aby úprimne, sami pred sebou, odhalili aj svoje slabé stránky a spoznali aj svoje najhlbšie ja. A priznajú to aj pred svojim okolím, širším alebo užším. Oni podstupujú túto cestu, aby im aj ich okoliu bolo v živote lepšie. Toto je tá náročnejšia cesta. Tá ľahšia je sedieť doma a plakať do vankúša nad nespravodlivosťou sveta.

Je pre mňa znakom zrelosti, ak dokážeme takúto odbornú pomoc vyhľadať a tiež to, keď sa dokážeme na ľudí, ktorí ju vyhľadajú, pozerať ako na hrdinov. Veď nie všetko musíme zvládnuť sami.