Keď som sa kedysi dávno učila meditovať, pozorovala som okolo seba celkom veľa nespokojných ľudí. Frustrovalo ich, že sa im nedarí dosiahnuť výsledok, o ktorý sa snažili a už konečne meditovať. Hoci som na cieľ orientovaná aj ja, vtedy som tú potrebu nemala – bola som na dovolenke, budhisti okolo boli milí, venovať pár dní učeniu sa meditovať mi prišlo ako dobrý nápad. Celkovo som mala skôr tendenciu užívať si prostredie, nové podnety, ľudí a ticho, ako sa intenzívne snažiť o dosiahnutie výkonu v meditovaní.

Keď som po troch dňoch prednášok a pokusov o meditáciu prišla na konzultáciu s mníchom, ktorý bol na to určený, pýtal sa ma, ako sa mi darí. Tak som mu povedala, že síce neviem, ako to má v meditácii vyzerať, keďže som to nikdy nezažila, ale mám pocit, že zďaleka nemeditujem, no niečo sa v tom deje. Po chvíli diskusie, počas ktorej sa ma pýtal, ako tie moje pokusy o meditovanie prebiehajú, na čo myslím, ako sa cítim a či mi prichádzajú nejaké obrazy, sa opýtal, či je to teda príjemné. Keď som odpovedala, že áno, na chvíľu sa zamyslel a potom len povedal:

„Ak je to príjemné tak s tým pokračuj vždy, keď môžeš.“

A zavrel oči, aby využil zvyšný čas, ktorý mal pre mňa, na svoju meditáciu 🙂 Na druhý deň som prvýkrát meditovala, iba krátku chvíľu, ale meditovala.

No až dnes mi univerzálnosť tej jeho vety začala dávať zmysel.

Pretože čokoľvek nás teší, v tom by sme mali pokračovať. Užívať si to a robiť toho viac. Preciťovať radosť, ktorú to prináša všetkými zmyslami a každým dychom.

Lebo keď to pre seba urobíme, dokážeme potom s ľahkosťou zvládnuť aj veci, do ktorých sa nám inak nechce. Alebo si kedykoľvek tú radosť znovu navodiť, keď ju práve potrebujeme.

A zrazu si uvedomíme, že sme dokázali niečo, v čo sme ani nedúfali. Alebo nám do cesty prídu veci, o akých sme ani nesnívali.

Poznámka na záver: odporúčanie platí s výnimkou závislostí.